Korpus dát o rómskej genocíde

Po opätovnom obsadení Slatiny nemeckou armádou boli Rómovia nespravodlivo obvinení z rozkrádania vojenského materiálu a zhromaždení v jednom rómskom domčeku, zasypaní streľbou a ručnými granátmi. Nakoniec bol dom s mŕtvymi a ranenými zapálený. Takto bolo zabitých 56 obetí. Na túto udalosť spomína Ilona Grešková dcéra priamej pamätníčky a Berta Toráková rod. Pustajová priama svedkyňa. Tragická udalosť sa odohrala, keď mala dvadsať rokov. Zachránila sa vďaka tomu, že bola dobre oblečená, a tak nebola považovaná za Rómku. Otec pani Torákovej bol veľmi dobrý hudobník, ktorý cestoval po Európe a priviezol jej kožuch a topánky.

Autorka spolu so svojimi študentami od roku 1972 sporadicky, neskôr systematickejšie zaznamenávala spomienky Rómov na druhú svetovú vojnu. Tieto svedectvá majú špeciálnu hodnotu, približujú ako boli jednotlivé nariadenia realizované na konkrétnych miestach, v konkrétnych rodinách a aký mali vplyv na jednotlivocov. A hovoria aj to, čo žiadne dokumenty nehovoria. Napríklad dokazujú aký význam pre rómsku komunitu mala genocída slovenských Židov. Podľa autorky situácia Rómov v Slovenskom štáte nemôže byť označená ako genocída alebo holokaust. Dôvodov prečo Rómovia ako kolektív fyzicky prežili rasizmus fašistickej Slovenskej republiky bolo viac. Dôvodom bola početnosť tejto komunity, formálna nezívislosť SR a hlavne miera integrovanosti Rómov do predvojnovej slovenskej spoločnosti, kde Rómovia mali špeicfickú socioekonomickú rolu s monopolom ako hudobníci. Remeselníci ako kováči a výrobcovia tehál mali tiež svoje miesto. A veľkým benefitom pre roľníkov bola aj lacná pracovná sila rómskych nádenníkov. Mnoho Rómov malo svojho patróna gadža. Spoačiatku SR rozlišovala medzi Cigánmi Cigánmi a Cigánmi Slovákmi, pričom druhí menovaní sa mohli stať členmi bojových jednotiek a nebolo odvádzaní do pracovných útvarov. Čím horšia však situácia bola tým viac represia postihovala celú rómsku komunitu bez rozdielu. Množstvo svedectiev zároveň potvrdzuje lepší vzťah Rómov so Židmi ako so Slovákmi. Deportácie Židov znamenali pre Rómov stratu významného zdroja obživy, čo zhoršovalo ich sociálnu situáciu ako aj stratu dôležitého zdroja psychologickej podpory. Perzekúcie Rómov oberali o akceptované spôsoby obživy a keď Rómovia spáchali "asociálne činy" boli protirómske opatrenia voči nim vnímané ako oprávnené, čím vlastne vytvárali bludný kruh. Hoci Rómovia fyzicky prežili, ich vzťahy s nerómami boli zničené, a Rómovia boli a sociálne a ekonomickej vykorenení. Preto mnohí z nich zvolili útek do Čiech, na miesta vyprázdnené po odsunutých Nemcoch. Perzekúcie Rómov v histórii sa po každom malom zlepšení opakujú, poučíme sa z toho? pýta sa autorka.

Svedectvo opisuje život rómskej a židovskej komunity v obci Vlčany. Židia boli deportovaní do koncentračných táborov čo sa chystalo aj pre Rómov. Tera Fabiánová pomáhala židovským rodinám - nosila vodu či kŕmila husy. Neďaleko rómskej osady bolo nemecké letisko, na ktorom museli miestni Rómovia odpratávať sneh. Pri jednom takom odpratávaní Tera dala najesť židovskému chlapcovi, s ktorým bola po vojne v kontakte. Otca i viacerých rómskych mužov odviedli do armády. Otec sa vrátil až dva roky po vojne. Rómovia sa živili ako muzikanti.

Situácii na Slovensku sa autori venujú na strane 116-119. Všeobecné informácie dopĺňajú informácie z konkrétnych lokalít. Hneď na začiatku konštatujú, že slovenský fašistický štát nedospel k systematickému vyhladzovaniu, hoci Alexander Mach už pri prejave v roku 1942 prisľúbil aj vyriešenie "cigánskeho problému". Stručne popisujú obmedzenia pohybu Rómov, odvádzanie do pracovných útvarov, presídlenia komunít, ktoré prebiehali v rôznych lokalitách rôzne. Rómovia sa zúčastnili Slovenského národného povstavnia a Tomáš Farkaš a Anton Facuna boli za svoju činnosť aj vyznamenaní. Potláčanie povstania spustilo vlnu pogromov. Obete vyčísľujú na niekoľko stoviek a za dôsledok vojny pokladajú izolované getá Rómov umiestnené mimo obce a mestá práve v čase druhej svetovej vojny.

Svedectvo spočiatku opisuje prácu Jolanky Kurejovej ako dievčatka u židovských rodín ako aj plač Rómov spojený s deportáciami miestnych Židov. Niekoľko Židov sa v osade Podskalka schovávalo. Ďalej opisuje odvádzanie mužov do pracovného útvaru na Petiči, kde bol aj brat Jolanky, ktorý ale dvakrát utiekol. Prvýkrát ho doma chytili gardisti a veľmi ho zbili, druhýkrát už domov nešiel a skrýval sa v lesoch. Svedectvo na záver popisuje prepadnutie osady Podskalka banderovcami.

Svedectvo opisuje najmä vzťahy medzi rodinou Ilony Lackovej a miestnymi Židmi vo Veľkom Šariši. Do dvoch rodín chodila Ilona Lacková pomáhať. Veľmi smútili, keď miestne židovské rodiny deportovali, nielen kvôli dobrým vzťahom ale aj kvôli tomu, že vedeli, že po Židoch budú nasledovať cigáni. Po deportáciách bola rómska osada vysťahovaná na kopec Korpáš za mestom Veľký Šariš. Po vojne sa vrátil len jeden miestny Žid.

Kapitola učebnice nazvaná Obete vojny na strane 13 až približuje situáciu Rómov v Nemecku a v Protektoráte Čechy a Morava počas druhej svetovej vojny, aby sa v poslednej časti od strany 15 venovala osudu Rómov na Slovensku. Rómovia sa nesmeli stať "vojenskými osobamai, od roku 1941 boli zaraďovaní do pracovných útvarov pre asociálov a od roku 1944 aj do zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom. Tam, kde mala majorita s Rómami dobré vzťahy neboli odvlečení do útvarov ani osady neboli odstránené. Na mnohých miestach však boli Rómovia vystavení svojvoľnému násiliu prílišníkov Hlinkovej gardy. Od jesene 1944 začínajú aj masové popravy rómskych obyvateľov špeciálnymi jednotkami SS pod zámienkou spolupráce s partizánmi. Viaceré lokality popráv sú menované.

Na úvod článok približuje základe rasovej nacistickej ideológie, kedy podľa teoretika nacizmus Alfreda Rosenberga menejcennosť Rómov vyplývala z toho, že hoci boli pôvodom Indoárijci, počas putovania sa premiešali s inými rasami a stratili svoju "rasovú čistotu". Pričom miešanie rás prinášalo úpadok. V ďalších častiach autor popisuje represálie zamerané na Rómov po potlačení SNP, v Tisovci, Čiernom Balogu či v Kremničke. Záver informuje o okolnostiach zriadeníía zaisťovacieho tábora v Dubnici na Váhom a o prenaslednovaní Rómov na území okupovanom Maďarskom.

Metodologický článok, ktorý v úvode apeluje na potrebu skúmania rómskeho holokaustu, ktorá aktuálne na Slovensku absentuje (na rozdiel od skúmania židovského holokaustu). Poukazuje na potrebu zaznamenávať spomienky posledných preživších ale aj ich detí, pričom veľká časť preživších o tom nechce hovoriť a snažia sa na to zabudnúť. Poukazuje na výhody a nevýhody zaznamenávania oral history na videokameru, ale aj na skutočnosť, že väčšina respondentov spomína nie v svojom rodnom jazyku ale prechádza z rómčiny do slovenčiny alebo maďarčiny. Samostatnú časť tvoria úvahy vo vzťahu k historickej (ne)objektivite svedectiev. V závere poskytuje informácie o odškodnení preživších Rómov a ich potomkov z Nemeckého programu odškodnenia (Fond: Pamiatka, zodpovednosť, budúcnosť) , kde sa do 31.8.2001 podarilo získať viac ako 2400 žiadosti.

Na stranách 63 a 64 autor stručne charakterizuje situáciu Rómov na území pripojenom počas vojny k Maďarsku. Protirómske opatrenia boli zostrené po nástupe strany Šípových krížov, kedy boli Rómovia cez Komárno deportovaní do koncentračných táborov, najmä do Dachau. Represálie sa vystupňovali v závere vojny, kedy došlo k masovej vražde Rómov na majeri v Trhovej Hradskej. Autor spomína aj internačné strediško v Nových Zámkoch, ktorým prešlo okolo 5000 Židov a Rómov, zriadená v roku 1944. Na záver tejto časti autor hovorí o dlhdobom tauizovaní tejto témy v spoločnosti a morálnej povinnosti výskumu o tomto období.

Elena Lacková si preberá z rúk prezidenta Rudolfa Schustera štátne vyznamenanie Radu Ľudovíta Štúra III. Zdroj TASR.

Kapitola "Nečistá" rasa - "Nažuti" fajta na stranách 49-60 prináša prehľad protirómskych opatrení v rokoch 1918-1945 v priestore Európy, Česka a Slovenska.

Krátka kapitola nazvaná Genocida charakterizuje zákon č. 117/1927 o potulných cikánech a vojnovú situáciu v Nemecku, Česku a na Slovensku. Na záver je spomenutý protifašistický odboj Rómov.